Pred 150. rokmi postavili obyvatelia Ochodnice svoj terajší farský kostol svätého Martina. Podarilo sa im to aj vďaka finančnej pomoci Náboženskej základiny a zásluhou vtedajšieho farára Vincenta Baroša (*1831 - †1925). Chrám umiestnili neďaleko niekdajšieho dreveného kostolíka. Projekty nového kostola boli hotové už v roku 1828 (ich vizualizácia je publikovaná: Lyko, M. Cesta k prameňu, 2007, s. 19), no nakoniec stavebné práce uskutočnili inak. Výstavbu Božieho stánku ukončili v lete 1872. Veľký oltár doň umiestnili 18. júla 1872. Bohoslužby však až do požehnania kostola slávili v sakristii a to aj napriek tomu, že bola stavba dokončená a patrične vybavená. Problém bol, že nebola skolaudovaná. Dekan z Kysuckého Nového Mesta Ján Lottner 20. októbra 1872 písomne žiadal nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho, aby mohol kostol požehnať aj pred kolaudáciou.
„Keďže novopostavený ochodnický kostol jestvuje už v plne vybavenom stave, a po tom, čo už zmluvné stránky láskavo žiadajú vykonanie kolaudácie, pán farár láskavo žiada láskavé usmernenie (statik, keď príde kolaudovať kostol, farár chce, aby vykonal aj statický posudok farskej budovy, lebo si vyžaduje veľa opráv). Bohoslužby, keďže starý kostol je vzdialený, sa vykonávajú v sakristii. A keďže veriaci ľud musí stáť vonku, prosím láskavo o udelenie fakulty požehnať tento kostol ešte pred kolaudáciou, ktorá sa môže ešte dlhý čas preťahovať. Kostol je úplne vybudovaný a vybavený, nejestvujú nijaké prekážky, preto úctivo prosím o povolenie.
V Kysuckom Novom Meste, 20. októbra 1872, Ján Lottner, dekan.“
Nitriansky biskup ho na to písomne 27. októbra 1872 splnomocnil. Presný dátum, kedy sa bohoslužba požehnania kostola uskutočnila, dodnes nepoznáme. Pravdepodobne však ešte do začiatku zimy. Môžeme oprávnene predpokladať, že dekan chrám požehnal na sviatok jeho patróna, čiže 11. novembra 1872. Od toho dňa sa v ňom riadne konali všetky bohoslužby. Jeho kolaudáciu následne uvádza až listina z 8. júla 1873. Vtedy miestni veriaci zakúpili z Tešína i nový píšťalový organ (ten vymenili za nový v roku 1935 - ktorého veľká oprava a prestavba sa uskutočnila v rokoch 2020 a 2021).
Farský kostol v Ochodnici postavili v tradícii románsko-klasicistických stavieb šesťdesiatych rokov 19. storočia. Je z kameňa a tehiel. Podľa jednej z neskorších biskupských vizitácií, jeho dĺžka je 30 metrov, šírka 12 metrov a výška 10 metrov. Jednoloďový priestor s polygonálnym presbytériom je krytý valenou klenbou s lunetami. V lodi je klenba riešená podobne, len lunety sú spojené medziklenbovými pásmami. Fasáda je členená linézami a polkruhovo zakončenými oknami. Na predstavanej veži sú gotizujúce zvukové okná.
Zo staršieho inventára je dodnes zachovaný malý barokový obraz svätého Martina z 18. storočia a obraz rovnakého svätca z roku 1837 (s Oravským hradom v pozadí), ten bol pôvodne na hlavnom oltári.
Aj zásluhou vtedajšieho farára Karola Civáňa (*1859 - †1939) v roku 1907 kostol i farskú budovu pokryli zinkovým plechom. O dva roky neskôr sa veriaci spolu s farárom Františkom Heredekom (*1887 - 1938) postarali o kúpu súčasného hlavného oltára s dnes už nejestvujúcimi bočnými oltármi Božského Srdca Ježišovho, Panny Márie a svätého Jozefa. Na hlavnom oltári sú tri sochy (svätého Martina a svätých Vendelína a Izidora). Oltár s bohostánkom požehnal pomocný dekan Koloman Smida na turíčnu nedeľu 30. mája 1909. Do oltára vložili relikvie svätých Mansveta a Verekunda.
V roku 1914 dostal súčasnú podobu chórus, ktorý pôvodne stál na drevených stĺpoch.
Počas Prvej svetovej vojny (19. 9. 1916) z veže chrámu zrekvírovali tri zvony a niekoľko organových píšťal. Kostolu však stále zostali dva zvony - svätý Martin (215 kg), Ave Mária (132 kg). Dva nové zvony doplnili v roku 1925. V tom istom roku kostol vymaľovali. Na umeleckej maľbe sa podieľal akademický maliar Jan Major z Česka. Lešenie zadarmo postavili ochodnickí tesári pod vedením Mateja Slíža. Opravu exteriéru kostola uskutočnili veriaci v roku 1929, stála 30-tisíc korún. Historické pramene ďalej spomínajú, že v roku 1940 starú strechu na veži kostola nahradili novou. Dovtedajší červený náter zmenili na zelený.
Vizitácia, ktorú v roku 1934 vykonal biskupský ceremoniár Andrej Škrábik uvádza, že vo všedný deň bolo vo farskom kostole v Ochodnici na svätej omši 60-250 veriacich. V nedeľu a vo sviatok bolo na prvej svätej omši 200-250 ľudí a na druhej tisíc.
Ako dôsledok liturgických zmien po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) farár Alojz Furjel (*1911 - †1977) umiestnil v presbytériu ambonu a obetný stôl na slávenie svätej omše tvárou k ľudu. Farský administrátor Mons. P. Jozef Noga OP (*1946 - †2002) sa postaral o obnovenie vnútornej a vonkajšej omietky kostola. Dal vymeniť elektrickú inštaláciu a šesť okien, zrenovovať hlavný oltár, odstránil bočné oltáre a kazateľnicu a zakúpil nový mobiliár, vrátane nového obetného stola a ambony. Úplne nové maľby v interiéri realizoval akademický maliar Jiří Jelínek z Česka. Po obnove, 19. novembra 1978, chrám požehnal nitriansky biskup Mons. Ján Pásztor. Ďalší farský administrátor Mons. Ondrej Sandanus (*1941 - †2021) dal vymaľovať steny a nainštalovať elektrické kúrenie. Chrám zveľaďovali aj ďalší farskí administrátori a farári - Milan Zaujec (*1957), Pavol Špita (*1967), Ján Čepela (*1974) a Ján Findura (*1971). Pavol Špita dal v roku 1997 kostol pokryť medeným plechom a o rok neskôr dal v interiéri urobiť ornamentálnu maľbu a obnoviť niektoré maľby spred dvadsiatich rokov. Ján Čepela dal v roku 2003 elektrifikovať kostolné zvony, urobiť kúrenie na zemný plyn a v roku 2007 vymeniť okná. O prestavbu organa sa v rokoch 2020 a 2021 postaral farár Ján Findura.
Farský kostol navštívili biskupi Eduard Nécsey, Andrej Škrábik, Ján Pásztor, Ján Chryzostom kardinál Korec, Viliam Judák, Marián Chovanec, František Rábek, Tomáš Galis.
Je potrebné spomenúť aj niektorých laikov, ktorí sa starali a starajú o chrám, o výzdobu, poriadok, čistotu oltárnych plachiet a liturgického oblečenia, o zvonenie chrámových zvonov, liturgický spev, stavebné práce a pod., napríklad Irena Lazárková, Antónia Taranová, Pavol Kožák, František Tarana s manželkou Žofiou, Mária Pijaková, Matej Slíž, Martin Tarana, Stanislav Čavajda, Václav Prusek a jeho synovia, Janka Šupiková, Mária Škorová, Miroslav Šupik, Mirka Vlčková, Marcel Baltiar a mnohí ďalší.
Kostol však dodnes nie je konsekrovaný (je iba požehnaný). Navyše stále nemá pevný kamenný oltár, ktorý by mohol byť posvätený.
autor článku: Miroslav Lyko
